Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
FSP Detva

Rozhovor s Annou Ostrihoňovou: Je dôležité, aby aj mladšia generácia poznala a ctila tradície a ich hodnotyVytlačiť
 

„Najkrajšia detvianska nevesta za všetky tie roky!“ takto dnes spomína spoluzakladateľ Folklórnych slávností pod Poľanou Igor Kovačovič na Anku Ostrihoňovú, keď v druhom či treťom ročníku Folklórnych slávností vystupovala v programe Svadba. Bol to program, ktorý Kovačovič pripravil v spolupráci s detvianskou legendou, pani Veronikou Golianovou. Prešlo päťdesiat rokov. Prvé roky sa venovala ako mladá učiteľka deťom v obciach na Podpoľaní. Potom prišli ďalšie životné kapitoly, práca metodičky Osvetového strediska vo Zvolene, štúdiá etnológie až po obhájený doktorát, práca na Okresnom úrade v Detve. Počas pôsobenia v Detve stála za zrodom myšlienky a následnom založení Podpolianskeho múzea a za ďalšími dielami. Dnes si trochu času pre rozhovor našla etnologička PhDr. Anna Ostrihoňová, predsedníčka programovej rady Folklórnych slávností pod Poľanou.

Anka, far..jpgV roku 2012 ste sa ujali diela, ktoré začala pani Veronika Golianová a iniciovali ste dnešnú Folklórnu skupinu Detvani. Ako si spomínate na Veroniku Golianovú?

Pani Veroniku Golianovú som vnímala ako osobnosť. Do vysokého veku, kým jej slúžilo zdravie, bola obdivuhodne aktívna a zapájala sa do diania v Detve. Viedla obchod Detvianske ľudové umenie a dlhé obdobie bola vedúcou detvianskej folklórnej skupiny. Vždy keď som ju navštívila a otvorila svoje truhlice s krojmi, ktoré zbierala, sme ich obdivovali. Po čase mi odovzdala vedenie detvianskej folklórnej skupiny. Bolo to také prirodzené pokračovanie našej spolupráce. Keďže najstaršia generácia folkloristov začala nenávratne odchádzať z tohto sveta, oživenie detvianskej folklórnej skupiny sa ukazovalo ako nevyhnutné. Tak po čase vzniklo združenie Detvani. Dvere do tohto folklórneho spolku majú otvorené záujemcovia, ktorí majú radi folklór, zvyky a tradície Detvy. Vítané sú všetky vekové generácie. Nácvik býva obyčajne vo štvrtok od 18.00 hod. v kultúrnom dome pri kostole.           

Ako vnímate vo svojom živote ľudovú pieseň a tanec?

Ľudovú pieseň a tanec a vôbec tradičnú kultúru považujem za jedinečnú súčasť kultúrneho dedičstva a tak ju vnímam aj vo svojom živote. Piesne zaznamenávam, obdivujem čo všetko, s akým citom, múdrosťou a poetikou je v nich vyspievané. Škoda, že spev ľudových piesní sa takmer vytratil z každodenného života, o tanci ani nehovoriac. Ale je to preto, že sa vytratili aj spevné a tanečné príležitosti. Dnes už prakticky nespievame. Obávame sa, aby nás susedia nepočuli, aby sme nevyrušovali okolie, neboli príliš hluční. Dnes sa už nespieva ani na svadbách, ktoré boli kedysi najväčšou spevnou a tanečnou príležitosťou, mladí radšej uprednostňujú reprodukovanú hudbu. Prednedávnom ma príjemne prekvapilo, keď prišli maturanti na mestský úrad a zaspievali pár piesní so sprievodom heligónky. Takýchto okamihov však býva mimo scény málo.  

 

Kto Vás priviedol na túto životnú cestu?

Vyrastala som v prostredí, kde tradície mali svoje miesto. Moja mamka rada spievala, vyšívala, starala sa nám o kroje, keďže doma sme štyria folkloristi. Bola dlhoročnou členkou detvianskej folklórnej skupiny a v mnohom je aktívna stále. Pre mňa ale aj pre ďalších bola vždy takou klenotnicou, od nej som čerpala informácie, naučila ma mnoho piesní, priblížila niekdajšie zvyky a tradície. Po skončení strednej školy som sa odhodlala ísť do súboru Detva. Bolo to viac-menej na podnet vtedajšieho riaditeľa Domu kultúry Juraja Ďuricu, ktorý bol kamarátom môjho otca. V tom čase som ako nekvalifikovaná učiteľka pôsobila na Detvianskej Hute. Tamojší pán učiteľ Kršiak ma odporučil na Osvetové stredisko vo Zvolene, kde hľadali metodičku pre folklórne kolektívy. To bol aj začiatok mojej cesty. Aby som získala odbornú kvalifikáciu, uvažovala som o štúdiu choreografie na Vysokej škole múzických umení, to mi však v tom čase nebolo dopriate. Bola som však nesmierne šťastná,  keď som urobila skúšky na katedre etnografie a folkloristiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a prijali ma na externé štúdium. Mala som výborných pedagógov ako bol pán doc. Ján Michálek, pani doc. Emília Horváthová, Ľubica Droppová a ďalší.    

 

Je to osemnásť rokov, čo ako predsedníčka vediete programovú radu Folklórnych slávností pod Poľanou. Tí, ktorí folklóru rozumejú, vysoko oceňujú, že všetky tie roky zachovávate autentickosť slávností a snažíte sa ich uchrániť ich od vecí, ktoré do folklóru nepatria. Prečo je to dôležité?

Detvianske slávnosti vediem po programovej stránke od roku 2000. Festival je od svojho vzniku špecifický svojim smerovaním. Mnohí ho považujú za príliš konzervatívny a vytýkajú nám to. Myslím si, že od Detvy sa očakáva istý dôraz na autentickosť aj keď v dramaturgickej skladbe slávností nechýbajú ani programy a aktivity s vyššou mierou štylizácie folklóru a podobne. 

Folklórne slávnosti v Detve sú amatérskym festivalom, jeho hlavným organizátorom a garantom je mesto Detva. Nie je také jednoduché dlhodobo si udržať určitú kvalitatívnu úroveň programov a zabezpečenia festivalu. Musíme strpieť aj veci, ktoré by sme chceli z festivalu odbúrať ako napríklad komerčný jarmok a atrakcie, aby sme festival dokázali zafinancovať a pritom udržať nízke vstupné.

Čo sa týka úrovne programov, tá závisí v mnohom aj od prístupu autorov, ich tvorivej kreativity. Presviedčame sa o tom, že súčasný uponáhľaný životný štýl a svet techniky, ktorý nás obklopuje, ovplyvňuje aj súčasnú tvorbu a interpretáciu. Čoraz viac sa medzi mladými tvorcami a interpretmi preferuje technické zvládnutie hry a tanca pred štýlovosťou, príliš uponáhľané tempo, veľa hluku na scéne, veľké výpravné obsadenia, mnoho efektov, teda to, čo nekorešponduje s duchom a podstatou tradičnej kultúry.     

 

V programovej rade pôsobíte ešte od roku 1975. Ktoré osobnosti, či azda okolnosti sa stali Vašimi inšpirátormi?

Vo svojom živote som sa stretla a stretávam mnohých ľudí, ktorí ma inšpirovali a ľudsky obohatili. Každé takéto stretnutie je pre mňa buď podnecujúce alebo v tom dobrom zmysle konfrontujúce. Mojimi blízkymi spolupracovníkmi boli vždy vedúci a členovia kolektívov, metodici z osvetových stredísk, vedúci kultúrnych zariadení, predsedovia národných výborov, či starostovia obcí, domáci detvianski ale aj externí spolupracovníci a organizátori. Za tie roky to bolo nespočetne veľa mien a ľudí. K dlhoročným spolupracovníkom, ktorých názory si stále cením patrí Igor Kovačovič, Viliam Gruska, Milan Križo, Janko Jamriška, Vlado Urban, Jano Blaho, Vlado Kyseľ, Juraj Matiaš a mnohí ďalší. Obdivujem majstrovstvo profesora Štefana Nosáľa. Všetci s úctou spomíname na starších nežijúcich nositeľov tradícií, interpretov a osobnosti ako bol Jožko Majerčík, Paľo Bútor, Jaro Ševčík, Sveťo Stračina, Pavel Tonkovič, Tibor Andrašovan, Ivan Mačák, Mária Mázorová, Ján Škoda, Marko Rajecký a ďalší. Blízky mi je odkaz Sládkoviča,  Karola Antona Medveckého, Pavla Socháňa, Karola Plicku. Mám rada umenie, výtvarné, poéziu, literatúru a tak ďalej.   


Čo Vás vo Vašej práci etnológa najviac teší? Ktorý úspešne zrealizovaný projekt či odborná publikácia Vám priniesla najväčšie potešenie?

Je to paradox, ale nie som zamestnaná ako etnológ, preto sa v tejto oblasti naplno nerealizujem, respektíve mnohé činnosti vykonávam len popri práci. Nestaviam si vysoké méty, dokážem sa tešiť aj z malých úspechov alebo keď sa podarí dobrá vec. Tešila ma práca v súbore Detva, vo folklórnej skupine, množstvo vytvorených programov, výstav a rôzne aktivity, ktoré sme realizovali v tíme. Bola som poctená, keď napríklad v roku 1988 pán Ladislav Chudík konferoval program, ktorý som vytvorila k 350. výročiu založenia Detvy. Za veľký úspech považujem, že sa nám podarilo založiť Podpolianske múzeum, aj že napomáhame pri budovaní zbierkového fondu a trvalých expozícií, že sme do povedomia dostali osobnosť Medveckého, ktorý bol takmer neznámy Detvanom a širšej verejnosti. Teší ma, že sme prostredníctvom Folklórnych slávností pod Poľanou v rámci pokračovania súťaže Instrumentum Excellens vytvorili jedinečnú zbierku ľudových hudobných nástrojov pre plánovanú trvalú expozíciu aj že sme v tomto roku navrhli drevené vyrezávané kríže z Podpoľania do Reprezentatívneho zoznamu diel nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. V neposlednom rade ma tešia publikácie približujúce Podpoľanie -  jedna o regióne a druhá o tradičnej strave. Teším sa, že čoskoro uzrie svetlo sveta aj nová monografia Detvy, ktorú v tomto čase pripravujeme do tlače.

 

Čo by ste odporučili prichádzajúcim mladším generáciám etnológov a folkloristov, ktorí si vzali k srdcu zachovávať jedinečný detviansky kolorit?

Mladým držím palce, vážim si a chcem povzbudiť každého, kto nejakým spôsobom prikladá ruky k dielu. Detva to veľmi potrebuje. Predovšetkým je dôležité, aby aj mladšia generácia poznala, ctila si a rešpektovala tradície a ich hodnoty, aby z nich vychádzali aj pri svojej umeleckej tvorbe, interpretácii a nesnažili sa o pseudovýtvory a tieto nepovyšovali na tradíciu. Treba mať na pamäti, že človek v tomto kraji kedysi žil v určitej intimite aj izolovanosti, viac v chudobe ako v hojnosti, viac robil a žialil ako sa veselil, v ťažkých chvíľach sa utiekal k Bohu, bol svojrázny avšak mimoriadne tvorivý a tým je poznačená aj tradičná kultúra Podpoľania.

Ani prepis - kopírovanie podľa starších filmových záznamov nie je tou jedinou a najsprávnejšou cestou, vždy tam musí byť vložený ten tvorivý element, ale tak, aby to bolo v súlade s tradíciou.
Pozorujem, že dnešná mladá generácia autorov si za jednu sezónu trúfne ujať sa aj niekoľkých programov na viacerých festivaloch. Výsledkom takých programov je často len pospájanie hotových čísel. Dnes autori odborne-metodicky dramaturgicky, režijne slabšie spolupracujú s kolektívmi, obcami, kedysi to bolo inak, prínosy boli viacnásobné a programy ako sa povie,  mali iného ducha.    

 

O čom bude tohtoročný, už 52. ročník Folklórnych slávností pod Poľanou?

52. ročník slávností bude pestrý. Uvítací program bude poctou prof. Štefanovi Nosáľovi, druhý program bude ladený humorne. V sobotu nebude chýbať program detí aj jubilujúcich kolektívov. Večer v cykle hudobné dedičstvo zaznejú gajdy, po nich vrchárske muziky z Podpoľania a večer uzavrie program z tvorby slovenských súborov. 44. Krajanská nedeľa priblíži masky a maškary v ľudovej kultúre a záverečný program bude poňatý sviatočne ako navodzuje jeho názov: Hosť do domu – Boh do domu. Tak ako po minulé roky, nebudú chýbať aj mimo scénické programy a výstavy. V nedeľu po veľkej omši zažiaria mladé svadobné páry, ktoré budú v sprievode od kostola na Námestie SNP prezentovať tradičný obradový svadobný odev z rôznych obcí Slovenska i Slovákov v zahraničí. Tematika odevu je aj v ďalších výstavných podujatiach. Pripravené je množstvo ďalších sprievodných aktivít. Dúfam, že každý si príde na svoje.   

 

Text: za rozhovor ďakuje Zuzana Juhaniaková
Foto: z osobného archívu Anny Ostrihoňovej


 
 

webygroup

dnes je: 19.10.2017

meniny má: Kristián


986097

Úvodná stránka